Čo by ste poradili uchádzačom o prácu v inštitúciách Európskej únie?
Nevyhnutná je výborná jazyková pripravenosť. Cudzími jazykmi na pôde EÚ totiž dobre hovorí každý, a to nie jedným, ale väčšinou dvoma až troma. Rozhodne sa neoplatí uspokojiť sa s tým, že sa niekto učil angličtinu na strednej škole a má z nej maturitu.
Cení sa aj predchádzajúca skúsenosť zo študijného alebo odborného pobytu v zahraničí. Práca v inštitúciách EÚ určite nie je len pre právnikov, ekonómov a politológov. Keďže väčšina uchádzačov absolvovala práve humanitné odbory, dobrú šancu majú práve „technici“.
Prečo ste sa rozhodli vyskúšať si toto zamestnanie a čo vám to prinieslo?
Môže to znieť ako klišé, ale verím v dôležitosť európskej integrácie. Na stáž na Generálne riaditeľstvo pre rozpočet som prišla v roku 2003, teda ešte ako občan nečlenskej krajiny EÚ a jeden z prvých Slovákov, ktorí v inštitúciách EÚ pracovali. Je to veľmi motivujúce prostredie. Z 500 miliónov Európanov sa dajú vybrať naozaj dobrí ľudia, takže konkurencia je veľká a snaha sa nekončí na výberovom konaní. Baví ma práca v multikultúrnom prostredí, mať kolegov z rôznych krajín je veľmi obohacujúce a občas aj zábavné. Každý ma iný pracovný rytmus, zvyky, inak reaguje na problémy. Po pracovnej stránke som teda veľmi spokojná, zrejme až na pomalú možnosť kariérneho postupu v rámci inštitúcií. Ten je do veľkej miery založený na odpracovaných rokoch. Pokiaľ má niekto 25 rokov a túži sa stať rýchlo riaditeľom, radím mu skôr súkromný sektor.
Ako sa žije v Bruseli?
Na Bruseli mi ako väčšine cudzincov najviac prekáža premenlivé počasie, skúpe na slnečné dni, a potom úroveň služieb. Belgičania začínajú pracovať skôr ako my v inštitúciách. Keď sa teda dostanem z kancelárie von, všetky obchody aj banky sú už zatvorené. Sobota potom znamená veľkú naháňačku po obchodoch, pošte, čistiarňach… Manuálna práca domácim tiež veľmi nejde, takže keď potrebujem inštalatéra, hľadám poľského.