Sťažujú sa pracovníci v nitrianskom Foxconne, ale aj v topoľčianskej firme Pank. Slovensko sa stalo akousi „lacnou dielňou Európy“. Podľa šéfa personálno-poradenskej spoločnosti Trenkwalder Luboša Sirotu krajina zatiaľ nemá príliš na výber.
Dokedy budeme „lacnou výrobňou“ Európy?
Zameranie na vývoz vnímam ako pozitívum. Slovensko je príliš malou ekonomikou na to, aby mohlo žiť iba z domáceho dopytu. Druhou stranou mince je, do akej miery ide o výrobu s vyššou pridanou hodnotou. Napríklad automobilky vyrábajú vo veľkej miere výrobky, ktoré patria k špičkovým modelom. To isté platí aj pre elektrotechnický priemysel. Je tiež prirodzené, že výroba konečných produktov pritiahla aj subdodávateľov, ktorí využívajú aj menej kvalifikovanú pracovnú silu. Bolo by síce lepšie, ak by bol na Slovensku vo vyššej miere zastúpený aj výskum a vývoj, ale na to je najprv potrebné vytvoriť podmienky. Bez práce je u nás takmer 400-tisíc ľudí. Môžeme byť vďační aj za to, že sme pomerne úspešnou „výrobnou dielňou Európy“.
Práce je však menej ako v roku 2008, keď nezamestnanosť klesla na deväť percent, vrátia sa teraz po kríze staré časy?
Neviem si to dosť dobre predstaviť. Slovenský priemysel zamestnáva v porovnaní s predkrízovým obdobím o približne stotisíc ľudí menej, pričom jeho produkcia rastie. Napríklad Samsung za tri roky dokázal dramaticky znížiť počet zamestnancov na Slovensku a zvýšil produkciu. Prišlo k automatizácii niektorých činností. Požiadavky na pracovnú silu v sofistikovaných odvetviach budú klesať.
Nemôže pomôcť odvetvie služieb, ktoré sa má z krízy prebudiť neskôr ako priemysel?
Tadiaľto cestu nevidím. Skôr môže nastať oživenie v stavebníctve, pomôcť môže napríklad výstavba diaľnic. Ale v najbližších dvoch až troch rokoch nie je priestor na dramatický pokles nezamestnanosti. Klesať bude mierne, napriek tomu, že niektoré profesie budú chýbať.
Napríklad ktoré?
Už aj dnes by sme potrebovali obrábačov CNC strojov, ktorí mnohí odišli do Česka. Slovensko tiež ťaží z dobrej geografickej polohy, sme preto zaujímavým miestom pre logistiku. Tá si vyžaduje veľa operátorov vysokozdvižných vozíkov. Môže sa zdať, že je to jednoduchá práca, no nie je to tak.
Prečo?
Zodpovednosť je vysoká a vodič môže spôsobiť veľkú škodu, keďže manipuluje s tovarom za desaťtisíce eur. Mali sme takúto nepríjemnú skúsenosť v Česku, kde si operátor naložil na vozík sedemtisíc mobilných telefónov a pri ich prevoze odtrhol protipožiarnu hlavicu pripevnenú na strope, z ktorej tak začala striekať voda. Výsledkom bol zničený náklad. Tento vodič bol pritom iba druhý deň v práci a bola to jeho prvá jazda s plným vozíkom po zaškolení.
Naopak, ktorých povolaní máme dostatok a je ich ťažko zamestnať?
Napríklad absolventov masmediálnych komunikácií či sociálnej práce, ale aj ekonómie. Vo všeobecnosti skôr humanitné odbory. Veľa vysokoškolákov pracuje na pozíciách pre stredoškolákov. V súčasnosti na vysokých školách študuje 260-tisíc ľudí. Reálne však existujú požiadavky najmä na stredné odborné školstvo. Na to, že tu máme automobilky a elektrotechnický priemysel, sa prax a školstvo úplne rozchádzajú.
S akým platom sa dá nájsť práca v jednotlivých krajoch?
Rovnaká práca, ktorá sa robí v Prešovskom a Bratislavskom kraji, je v Bratislave dvakrát lepšie zaplatená. A sú aj pozície, kde je to aj dvaapolkrát toľko. Funguje to takmer vo všetkých profesiách. Napríklad priemerná mzda v Bratislavskom kraji je 1,75-násobkom prešovského priemerného platu. V zásade sú mzdy na západe, napríklad aj v Trnave a Trenčíne či Žiline vyššie. V Banskej Bystrici už klesajú. V Košiciach sú vyššie, ale okolie Košíc a Prešovský kraj sú na tom najhoršie.
Ako rýchlo si vie človek nájsť uplatnenie v týchto krajoch?
Závisí to od toho, čo vie robiť. Keby bol napríklad operátor na vysokozdvižnom vozíku, tak aj hneď. Alebo napríklad šička, ktorá je ochotná ísť do Žilinského kraja, si nájde prácu aj teraz. Na Slovensku však máme problém v tom, že napríklad fabrika pre šičky je v jednom regióne. Ale textilný priemysel zanikol v inom a tam sú aj voľné šičky, ktoré vedia túto prácu robiť. Táto pozícia je však tak zle platená, že ak by mali dochádzať za prácou do Žilinského kraja, tak im z platu nič nezostane.
V niektorých regiónoch, napríklad na juhu stredného Slovenska je však ochota ísť za prácou vo všeobecnosti nízka.
Mobilita pracovnej sily je u nás daná už historicky. Hovorí sa, že ľudia z východu, napríklad Košičania, mali vždy bližšie do Prahy ako do Bratislavy. Aj vysťahovalectvo do Ameriky bolo v minulosti výrazné najmä z východoslovenských regiónov. Na južnom Slovensku je ochota cestovať za prácou nižšia, ale títo ľudia dlhodobo žili v chudobnejších podmienkach, sú zvyknutí na nižší štandard. Napríklad v roku 2007 sme na juhu stredného Slovenska ponúkali prácu asi pre 500 ľudí. Mali ísť do Bratislavy. Našli sme len 60 ľudí, ktorí boli ochotní ísť.
Čo by mal štát urobiť, aby zamestnanosť rástla?
Za posledný rok štát veľa neurobil. Vládny program sa pritom chystal dramaticky pustiť do zamestnanosti. Veľké očakávania boli od odvodovej reformy, ktorá mohla znížiť cenu práce pre zamestnávateľov. Neudialo sa to a systém sa len dizajnuje. Aj reforma Zákonníka práce zostala na polceste. V zákonníku sú pritom také nezmyselné ustanovenia ako napríklad, že keď z organizačných dôvodov zrušíte miesto, potom ho tri alebo v súčasnosti dva mesiace nemôžete obnoviť. Takže máte priamo v Zákonníku práce uvedené, že nemôžete vytvárať pracovné miesto.
Aké kroky by ste od vlády očakávali?
Mala by dramatickým spôsobom znížiť odvodové zaťaženie a maximálne spružniť Zákonník práce, aby boli nižšie náklady na rušenie pracovného miesta. Zamestnávateľ totiž pri vytváraní pracovného miesta myslí aj na to, koľko ho bude stáť jeho prípadné zrušenie. Rastu zamestnanosti by prospelo, ak by zamestnávateľ nepotreboval súhlas odborových organizácií na veci, ako sú hromadné dovolenky či pracovný čas.
Tak by sa však zhoršilo postavenie zamestnancov.
A čo je lepšie, mať šesťpercentnú nezamestnanosť a zhoršené postavenie zamestnanca alebo 15-percentnú nezamestnanosť a mať nezhoršené postavenie zamestnancov v práci?
Sú však podniky, kde sa naozaj zle zaobchádza so zamestnancami a potrebujú ochranu.
To sú tie zlé príklady, o ktorých chodia legendy. Najlepším spôsobom ochrany zamestnanca nie je Zákonník práce ani kolektívna zmluva, ale nedostatok pracovnej sily na trhu. Pretože ochrana pracujúcich sa zlepší najviac vo chvíli, keď zamestnávateľ vie, že ak sa bude k zamestnancovi zle správať, ten sa pokojne dvihne a pôjde „do vedľajších dverí“ a tam ho vrelo privítajú. Má to väčší účinok ako všetky príkazy a zákazy.
Štát aktuálne škrtí výdavky. Akú budú mať prepustení úradníci šancu nájsť si prácu?
Realita bude podľa mňa taká, že posilnia rady nezamestnaných. Prvý problém je, že napríklad aj ja patrím ku skupine zamestnávateľov, ktorí žijú v tom, že štátna správa a súkromný sektor majú rôzny názor na pracovný výkon. Na efektívne využívanie pracovného času. Na druhej strane, požiadaviek na administratívnu prácu nie je veľa. Medzi prepustenými budú aj starší ľudia, ktorí sa budú na trhu uplatňovať ťažšie.
A čo približne päťtisíc železničiarov, ktorí majú prísť o prácu?
Medzi nimi bude tiež mnoho starších ľudí pred dôchodkom. Vo väčšine skončia na úradoch práce. Niektorí si možno nájdu príležitostné zamestnanie, napríklad v stavebníctve.
Nedávno sa otvoril pracovný trh v Nemecku a Rakúsku. Kto by sa tam mohol zo Slovenska uplatniť?
Máme pozitívne skúsenosti napríklad s IT špecialistami, ale aj v oblasti služieb či remeselných pozícií, ako sú mäsiar, tesár alebo kuchár. Tam, kde nie je jazyk kľúčový, sa dá nájsť uplatnenie jednoduchšie. Záujem je aj o sestričky a stredný zdravotný personál, tu sú však jazykové požiadavky tvrdšie. Existuje pritom ešte fenomén, keď sú potenciálni zahraniční zamestnávatelia, ale ešte nemajú skúsenosti s prijímaním ľudí zo Slovenska. Stanovili si tak tvrdé podmienky a požiadavky. Keď zistia, že to tak nefunguje, upustia z nich.
Aké požiadavky?
Napríklad raz k nám prišiel majiteľ veľkej rakúskej počítačovej firmy. Chcel zamestnať 60 ľudí, IT špecialistov s vynikajúcou nemčinou. Po piatich minútach som ho vyviedol z omylu, že nemčina by mohol byť problém, dohodli sme sa na angličtine. Neskôr mu však hovorím, že ani tá angličtina nie je pri IT-čkároch výborná.
Ako sa to skončilo?
Nakoniec sme sa dopracovali k tomu, že v tejto rakúskej firme iba nedávno zamestnali šiestich odborníkov z Maďarska, ktorí nevedia ani po nemecky, ani po anglicky. Zamestnávateľovi pritom stačí, že ako programátori sú dobrí. Za hodinu sme sa tak pri jazykových požiadavkách posunuli od excelentnej nemčiny, obrazne povedané, k hovorovej maďarčine. Ak je teda zo Slovenska niekto odborník v požadovanom segmente, môže uspieť aj napriek tomu, že nemčinu výborne neovláda.
Ako sú Slováci pripravení vycestovať za prácou?
Pripravenosť ľudí je pomerne veľká. Z tých ľudí, ktorí si hľadajú prácu alebo ju chcú zmeniť, je prakticky každý štvrtý pobalený a keby mu dnes prišla ponuka, tak ide.